"Človek sa neutopí preto, lebo sa ponorí, ale preto, že zostane pod vodou."
180
Základní informace
Hráč: Bosorča
Jméno a příjmení: Cornelius Clemonte
Věk: 39 let
Datum narození: 29. července
Znamení zvěrokruhu: Lev
Váha: 77 kg
Výška: 181 cm
Faceclaim: Jamie Dornan
Povolání: vítěz 29. Hladových her, trenér
Životopis
Rodina
Leonardo Clemonte otec Corneliusa, ktorý sa nikdy nezmieril s pravdou, že bol jeho syn vybraný do hier. Mal obavy, že sa nevráti živý pretože sa na jeho sena vo väčšine prípadov, nedalo spoľahnúť. Bol ľahkovážny a veci bral s odstupom. Odmalička sa ho snažil usmerňovať, ukázal mu podstatu dobrých slov, snažil sa v ňom vybudovať starostlivosť a napriek protestom jeho matky, brával svojho syna na loď, učil ho rybárčiť. Už vo veľmi malom veku. Chcel sa uistiť, že syn bude chápať históriu jeho rodinnej tradície v mene Clemonteovcov. Častokrát do jeho sedemnástich narodenín prevládali hádky, že sarkazmus a humor, mu bude pri hrách na nič. Zomrie. Neexistoval iný smer, ako ísť v jeho šľapajách a byť čo najlepším rybolovcom. Luna Clemonte bola naopak až príliš úzkostlivá a starostlivá matka. Každú chybičku na ňom upravila, hádala sa s manželom, že svojho syna vidí na raňajkách a neskoro večer, keď sa vrátia z rybolovu. Akonáhle vedel Cornelius pospájať zopár súvislých viet dohromady, začal sa oháňať silou vlastných slov. Stal sa z neho vynikajúci rečník, okamžite matke vysvetlil že nepotrebuje s obyčajným škrabancom bežať za ňou s plačom, aby mu to ofúkala a ošetrila. Nie, je chlap mal by prijať bolesť a snažiť sa vytrvať, lebo ho krutý svet vonku zhltne ako malinu. Otec bol ťažší oriešok, išlo ho zlomiť jediným. Byť nevďačný za jeho starostlivosť. Čím bol starší, tým väčšmi odchádzali z rybolovu potichu. Otec vedel tresnúť dverami v dome, až zahrmel do základov a Cornelius sa v izbe uchýlil k fyzickej námahe pestovania svalov a následného hrania na gitare. Napriek neustálym bojom a rečiam o jeho lenivosti, či nedostatočnej činnosti na pracovisku sa toho Cornelius veľa naučil a dnes, je za to tajne svojmu otcovi vďačný. Zomrel, krátko po Corneliusových, 25 narodeninách. Mama mu oznámila, že bol ťažko chorí už dávno, len to pred ním osobne vedel ľahko maskovať. Nechcel aby v otcovi videl slabosť, prial si aby sa obaja k sebe chovali s úctou. a rešpektom. Návrat z hier celú jeho rodinu potešil, avšak jeho otec sa začal stavať čoraz slabším a starším. Po jeho pohrebe sa Corneliusovi otvorili oči, chápal prečo ho učil to, čo ho zaujímalo zo všetkého najmenej. Chcel aby si cenil vedomosti, múdrosť starších obyvateľov a vybavil ho trpezlivosťou a zručnosťou, dobrými schopnosťami do ročníka hier o život. Hlavne otcovi bol vďačný za návrat a preto bez najmenších protestov prijal jeho prácu a začal chodiť loviť na vodu sám. Zostal už len on s matkou, ktorú z čistej náklonnosti k nej chráni, opatruje a snaží sa pomáhať jej, dokiaľ ho nepotrebujú ako mentora v kapitole.
Charakteristika
Cornelius má prirodzené, svetlo gaštanové vlasy zakončené kučerami. Vlasy sú vždy uhladené, s pomocou tuhého gelu naneseného do účesu a ofinu si vždy začesáva od čela dozadu. Zvýrazňujú sa tým jeho mužské črty tváre a čierno modré oči, pripomínajúce rozbúrený oceán. Jeho veselá duchaprítomnosť prezrádza iskrenie, chuť do života a neplechu v pohľade. Corneliusova vyšportovaná postava dokáže na prvý dojem zastrašiť nepriateľa a oslniť ženu na míľu ďaleko. Svieže pižmo prezrádza jeho osobnú prítomnosť v okruhu troch metrov, pretože neznáša sladké, ostré vône ale miluje osviežujúce mätové, mentolové, citrusové zo zmesou morskej soli. Cornelius je jeden z tých, ktorého okúzľujúcu povahu oceníte v každej situácií. S milým ba príťažlivým úsmevom oslní každého v miestnosti so svojimi vtipy, historkami zo života a rád sa nechá pohltiť zaujímavou konverzáciou. Dokáže byť galantný a vie si uchmatnúť publikum pre seba. Akonáhle však vznikne problém, nedá sa povedať či podá pomocnú ruku alebo sa rozhodne cúvnuť a tváriť sa, že sa ho problém netýka. Skrátka všetko má svoj čas, situácia sa utrasie a bude dobre. Jeho prevažne riešenie vo viacerých, chúlostivých prípadoch. Ako sa ostatný chcú ukázať, že majú chrbtovú kosť, on od problému utečie a nájde sa ako kdesi v úzadí popíja, alebo si vybije hnev na svojom nedostatku silou a preženie to v telocvični. Cornelius sa naučil rybarčiť od malička. Dokázal uviazať všetky možné, ťažké uzle aby povraz pevne držal. Dokáže kormidlovať loď, orientovať sa podľa kompasu alebo nočných hviezd, vie vymenovať všetky súhvezdia, dokonale pracuje s ostrým nožom, učil sa vypytovať genitálie rýb a pripraviť ich na predaj. Je skúsený plavčík, matka nechcela aby to skúšal v mori, ale morská soľ preňho bola ako droga. Plával s úľavou, nechával tok svojich myšlienok vo väčších víroch vody a dokázal ich vďaka plávaniu v sebe, udusiť. Dlho po výhre neplával, skúšal to ale dostavili sa nočné mory, ako dlho musel čakať pod hladinou aby sa splátci pozabíjali. Ako vytiahol svoj trojzubec a sekol do posledného splátcu, voda ho ťahala ku dnu a prúdy sa mu zdali byť silnejšie. Útržky z hier má dodnes v živej pamäti, stačí žmurknúť, viac sa zamyslieť a objaví sa späť v aréne. Keď k nemu domov príde neohlásená návšteva, vie na dotyčnú osobu použiť svoj trojzubec. Realita sa pretína s minulosťou, stopami pretrvávajúcimi časom. To, čo v sebe stihol potlačiť, vypláva na povrch vo chvíli, kedy čaká svoju neistotu najmenej. Kapitol preňho nič neznamená, necháva si pre nich, svoj pichľavý humor na neskôr. Rok čo rok, preukáže rodine Evermore svoju zdatnosť v mentoringu a snaží sa prejsť to s čistým štítom. Tie decká, ktoré púšťa do arény prakticky nepripravené si nepúšťa blízko k srdcu, na čo? Väčšinou sa nevrátia a on má o zopár výčitiek menej. Že ich nepoznal, nepostavil si citovú väzbu, posiela do hry bojovníkov, splátkov so šancou prežiť, keď prejavia trochu športového ducha a ukážu sa. Je to preňho oštara, každý rok si pripomína jeho bolesť ako krvácal za všetkých, ako krvácal za štvrtý kraj a vrátil sa s trhlinami, ktoré už nepôjdu liečiť a nie sú povrchové. Rodia sa v jeho vnútri a pomaly tlejú. Koniec koncov, každý si nesie svoj vlastný kríž.
Voda bola jeho vlastná doména. Mloval ju viac, ako svojho otca. Bral ju za útočisko a keď sa hry začali, nevidel nič lepšie ako ponoriť sa do nej. Cítiť že je doma, napriek divadlu ktoré hrali pre kapitol. Pomohla mu v ťažkých časoch, to všetko sa však zmenilo akonáhle videl z vody vyliezať mutantov a musel ich všetkých pozabíjať. Zmietal sa s nimi vo vode, robil všetko preto aby sa z neho nestala lovná zver, ryba ako pre niektorých rybárov. Každú sekundu, ktorú strávil v aréne navyše a pod vodou mu prestala rezonovať v ušiach ako zdravá vec. Každý stratený nádych, každý ponor a čakanie pod vodou aby sa medzi sebou pozabíjali. Do dnes, keď zatvorí oči a vidí príliv po ktorom sa prechádza s úsmevom na perách, všimne si ako z vody vyliezajú mutanti a on je nútený utekať alebo zabíjať. Teraz už vodu nevidí ako priaznivého priateľa, ktorý by mu mohol ponúknuť pomoc a oporu. Nie. Vidí ju ako znečistenie, raj pre nebezpečenstvo. Jej šírka a hĺbka sa mu zlievajú dokopy. V aréne pod vodou sa bál. Čakal že naňho čo chvíľa niečo zaútočí. Bol si istý, že voda je otrávená a berie mu z pľúc kyslík viac akoby ho mala chrániť. Bublina pod ktorou dýchal a čakanie, že na plošine zostane posledný splátca s ktorým sa bude biť. Prišlo mu to ako nekonečno, kým odznel posledný výstrel. Niečo ho pod hladinou ťahalo ku dnu, pálilo ho v pľúcach a smialo sa to na ňom. Potreboval sa nadýchnuť, ale nemohol. Cítil sa ako v pohyblivom piesku, uviazol v ňom a nemohol sa dostať von. Trčal pod vodou až neprirodzene dlho a zatiaľ čo sa ostatný bili na súši, on sa uistil pod vodou že sa striasol zvyšných mutantov, ktorý by mu tam hore chceli stať v ceste dokončiť finále. More preňho kedysi bolo bezpečné miesto, kde sa mohol utiahnuť pred problémom s otcom. Dnes chápe, čo mama myslela svojou starostlivosťou. „Plávaj najskôr v bazéne. Nezačínaj hneď s veľkými vodami.“ A jeho by nikdy v živote nenapadlo, že mala pravdu.
Schopnosti
Corneliusova najväčšia slabina bol jeho otec. Od malička ho neustále kritizoval, vedel na ňom nájsť najmenšiu maličkosť a hodinu rozprával, aký je jeho syn krehký niktoš. Spočítal by na prstoch jednej ruky, koľkokrát sa dostavila skutočná chvála a uznanie, vychádzajúce z jeho úst. Vlastne keď s ním bol konečne spokojný, nepovedal absolútne nič, otočil sa mu chrbtom a zaviezol do svojej súkromnej pracovne. Cornelius sa dočkal darčeka v podobe tichého odchodu, celkovo štyrikrát. Prvýkrát keď prišiel bez meškania na rybolov a nedovolil si zaspať. Druhýkrát keď sa mu podarilo zaviazať námornícky uzol. Tretíkrát keď bol prvý kto predal najviac rýb na trhu, po ulovení. Štvrtýkrát keď sa vrátil v 17 roku života po skončení hier o život domov, a stal sa z neho mentor budúcich generácii splátcov. Faciek s modrinu, kríky a hádky z ktorých nevyšiel bez bolesti bolo jeho pravidelným prínosom. Syn bol stále syn, okrem mentorovania sa musel stále vo štvrtom kraji živiť. Preukázať otcovi česť tým, že nebude na nič a nebude sedieť doma na zadku, kým ho budú volať späť do kapitolu. To si Cornelius nemohol v žiadnom prípade dovoliť, tvrdá práca, pľuzgiere medzi prstami a zháňanie nových zásob rýb, bolo to prečo sa v skutočnosti narodil. Nebude Leonardovým synom, pokiaľ sa bude starať len sám o seba, túžiť po troche oddychu a zaflirtovať si zo ženami. Navzdory otcovej tvrdej povahe a matkinej nežnej, milujúcej, ktorá ho po nociach na streche domu učila všetky súhvezdia, trblietajúce sa na oblohe a pýšiace sa svojimi legendami, mal Cornelius veľmi rád plávanie. Chodil si zaplávať do mora pokojne o polnoci, keď to naňho prišlo. Zbožňoval ako slaná voda umýva jeho nahé telo, zatiaľ čo sa nechá pohlcovať vlnami. Po zážitkoch v hrách však jeho myseľ na dlhšie splynula v jedno a drsná realita ho obrala o možnosť, voľne splývať s prírodou. Ťažká soľ ho ťahala ku dnu a ryby, akoby ho obviňovali z toho, čo vyviedol. Pustil sa do nočného behania, kde sa mu piesok zaryl do bosých nôh a čerstvý vietor s nádychom morskej soli, čistil jeho pľúca. Voľné dni trávil väčšinou cvičením, behaním a naťahovaním sa z činkami, aby mali dámy dôvod omdlievať. Alebo sa minimálne pozastaviť nad jeho zdatnou, dobre vypracovanou fyzickou kondíciou. Dokázal kormidlovať loď, narábať s ostrým nožom a viazať ťažké, námornícke uzle. Vo vode zadržal dych dlhšie ako na päť minút (keď to bolo podrené). Vie sa orientovať prostredníctvom hviezd a jeho najnovším koníčkom je astrológia. Má úžasnú energiu a okúzľujúci úsmev, ktorý môže ale nemusí podlomiť kolená. Zažil najväčšiu slávu svojich čias ale v skutočnosti má pocit akoby do kapitolu ani nepatril. Táto negatívna emócia v ňom vyvoláva zvláštny pocit, akoby chodil v cudzích topánkach, keď sa však stretne s novou tvárou ženy, jeho neistota a pochabosť sa veľmi rýchlo vytratia a nahradí ho prirodzený šarm.
Akadémiou sa jeho rodina nezaoberala. Odjakživa bol Cornelius nezaujatý voči rybolovu. Samotný otec s ním bojoval, vystríhal ho že má brať túto časť života vážne. Cornelius tvrdil, že more si treba užívať. Morská soľ, fúkanie teplého vetra do vlasov, sedieť zabalený s dekou a pozerať západ zatiaľ čo by staval na okraji pláže hrady. Rybolov ho nezaujímal, od malička síce zakaždým dostal na narodeniny novú udicu ale, vôbec otca nepočúval ako sa používa. Chcel si ho nechať vo vlastnej starostlivosti, vedel že Cornelius ho v škole zahanbí a to riskovať nemienil. Otcová hrdosť bola vždy na prvom mieste. Bolo mu jedno, že ako malý domou po rybárčení chodil s červeným lícom od bitky, lebo s otcom nespolupracoval tak, akoby si bol predstavoval. Mama mu hovorievala „je to len malý chlapec. Chce byť chlapcom.“ otcová odpoveď znela „Nemá čas na to, byť dieťa. Jedného dňa ho za to zabijú.“ Cornelius by sa radšej utiahol do akadémie, čo najďalej od otca ale jeho slovo proti nemu nezmohlo nič. Občas sa otca bál vyslovene viac, ako samotných hier ktoré sa púšťali v krajoch. Triasol sa, pred jeho rukou.
Ako Cornelius rástol, uvedomil si že chce byť všade inde, len nie s rodinou. Obzvlášť s otcom. Preňho to platilo naviac a preto, keď sa jedného dňa začalo hlasovať o tom, kto pôjde do hier dostal blázniví nápad, ako sa oslobodiť od nátlaku otcovej tvrdej ruky a prihlásil sa dobrovoľne. V hlave mal prázdno, hučalo mu v nej ale predsa svoj strach ignoroval. Zdvihol ruku a prihlásil sa, dobrovoľne s nádejou že otcovi ukáže, čoho je sám schopný.
Životopis
Leonardo Clemonte bol muž veľkého slova. Chcel zo svojho syna Corneliusa spraviť precízneho rybára. Na narodeniny väčšinou dostal novú farbu, aby mohol opraviť loď. Lano, aby sa naučil spraviť dobré, silné uzly. Konzervu užoviek alebo úplne novú sadu rybárskeho náčinia. Odchádzali z domu s úsmevom, prichádzali každý zvlášť. Cornelius prišiel s plačom, novou odreninou i červeným fľakom na tele od facky. Otec väčšinou buchol dverami, navečerali sa v tichosti a zavrel sa s manželkou v spálni. Po večeri sa Corneliusovi mama vrúcne starala o zranenia z rybárčenia a posielala ho spávať s uspávankou. Malí Cornelius sa neustále pýtal, kedy odíde zlý pán z domu? Prečo ho nemá rád? Mama mu nedokázala vysvetliť, že sa otec snaží pripraviť ho na budúcnosť rodiny a spôsob, akým s ním trávi čas, je jeho prejav lásky. Ako plynul čas z nehôd a náhodných úderov sa stali hádky, kde sa ujal tresnutia dverami Cornelius a naštvané mužské hlasy, otriasli dom od základov. Leonardo vedel vyčítať Corneliusovi všetko. Ako škaredo sa oblieka, prečo si týmto spôsobom češe vlasy, že mal vstať o päť minút skôr, aby boli včas na dobrom mieste, kvôli rybám. Že mal opraviť loď, lebo bola stará a na niektorých miestach poškodená, ale neurobil to, lebo myslí viac na seba. Nie je spoľahlivý, nedá sa naňho obrátiť. Ozvena týchto hrubých slov Corneliusa mátala dlho potom, čo jeho otec vydýchol naposledy. Tesne pred nástupom do hier otec Corneliusovi prezradil, že naňho mal byť prísnejší, aby sa zaujímal o okolitý svet. Vraj si bol istý, že dlhšie ako päť minút po odštartovaní v aréne neprežije. Jeho návrat do štvrtého kraja, bol úplne prvý deň kedy v očiach svojho otca postrehol Cornelius hrdosť a pýchu. Nedočkal sa objatia, ód na jeho meno, ani naňho neprestal po hrách tlačiť s prácou. Bol to však prvý deň v histórií, kedy mu položil ruku na plece a povedal. „Som hrdý, byť tvojim otcom. Vitaj doma, synak.“ netrvalo dlho a tesne pred večerou, boli opäť hádky, prečo nie je pripravený na zajtrajší lov. Hry Corneliusa naučili nemilosrdne brániť sa, preto sa občas stalo, že otec dostal ostrým koncom čepele zárez od Corneliusa do dlane, či na iné miesto na tele, keď cítil že sa naňho chystá zdvihnúť ruku. Konečne sa po rokoch karta obrátila a toho, koho po večeroch matka opatrovala, bol jeho otec. „Len sa bráni, Leonardo. V aréne zažil príšerné veci.“ započul jedného večera, skrz po otvorené dvere do kúpeľne. Uvidel ako jeho otec, poznačený časom a starobou krúti hlavou. „ Zabíja všetko živé, nebaví ho práca na mori, nezaujíma ho z čoho budeme žiť. Ten kto sa vrátil z hier, nie je môj syn. Je to vrah, Luna.“ od drsnej pravdy, ktorú počul vychádzať z úst jeho vlastnej krvi sa Cornelius pochlapil a začal na opravách lode. Vytrácal sa po nociach do prístavu, opravoval a snažila sa vymaľovať starú loď na novo. Chodil sa učiť rybárčiť s najlepšími a dokonca sa zapísal na niektoré súťaže, najlepší rybár. Čím viac trávil čas po hrách na mori, tým menej si všímal ako ho otec necháva ísť. Posledné mesiace bol čoraz tichší až nakoniec zavrel oči, a už ich viac neotvoril. Z Corneliusa opadol tlak z výčitiek v seba samého, mizerného syna a vraha, ktorý sa naučil dosť dobre v aréne brániť. Zobral si na starosť svoju vrúcnu, milujú matku ktorá mu odpustila strach, desivé spomienky na arénu z ktorej má doteraz desivé sny, desivé kriky v hlave. Starajú sa jeden o druhého, kým nie je povolaný naspäť do kapitolu, aby mentoroval nových splátcov, pripravených zúčastniť sa hier o život. Nie, že by mali obe strany na výber. Príchod do arény, štartovacia plošina, roh hojnosti. Cudzie tváre, ktoré nikdy predtým osobne nevidel. Zvuk ako odštartovanie z dela, alebo veľmi stará a zlá píšťala. Všetko z toho, vedelo dosť škaredo rezonovať v ušiach. Kedykoľvek byť pripravený ponoriť sa a udržať sa pod hladinou, je jedno že si takmer zelený a nedokážeš si spomenúť, čo pre teba znamenal vzduch. Na pár sekúnd všetko zabudnete, zahmlí sa vám pred očami a jediné, čo je reálne sú tváre ostatných, rovnako vystrašené ako vaše. Túžiace vrátiť sa domov, hoc žiadny kraj nemá tak úplne na ružiach ustlané. Jediné na čo sa vedel sústrediť, boli jeho zručnosti. Viazane uzlov, orientácia podľa hviezd, fyzická kondícia pri plávaní. S hrami sa to má však tak, že to čo celý čas predvádzate a milujete, je to čo vám hry nakoniec zoberú. Bol skvelým plavcom, ale hry po návrate mu zastreli pohľad. Máva sny o vode, ktorá ticho šepká, volá jeho meno a snaží sa ho stiahnuť so sebou pod vodou, ako siréna. Nekonečná hĺbka pohlcuje jeho telo, bitie, myseľ. Očakáva mutantov, zakaždým čo si dovolí pri slanom mori, len na chvíľku oddýchnuť. Vyzerá akoby sa vrátil, ale jeho myseľ občas preskočí a opäť sa ocitne v aréne. Vrah, zradca s trojzubom v zálohe, zneužitie slabej chvíľky v boji. Vyhral ale jeho duch splýva s tým, čo z neho po hrách ostalo. Pamätá si útržky, vidí zvyšných splátcov, ako naňho kričia, nech príde za nimi. Jediné, čo mu pomáha prežiť toto obdobie je deň, keď ho zavolajú a potrebujú ako mentora. V Kapitole si užije, zoznámi sa zo zopár ženami, myslí na svojich splátcov ktorých dostal do opatery, snaží sa z nich na bojisku urobiť tými nezastaviteľnými. Nechápte ho zle, neužíva si to. Tie decká sú mu ukradnuté, rovnako ako vzduch ktorý dýcha, ale dokáže sa zabávať. Prijať jahody zo zvyšku slávy, ktoré mu z jeho vlastných hier o život zostali. Dokáže sa tváriť akoby do kapitolu patril, akoby bol stvorený pre reflektory. Pretože čo môže byť lepšie, ako byť súčasťou niečoho veľkého, mať na rukách krv ostatných a predsa oslavovať ako víťaz, ktorý prežil. Každá chybička na ňom, musela byť schovaná. Toto ho nenaučil kapitol, naučil ho to otec. Nevyšiel z izby skôr, než sa pozrel do zrkadla a skontroloval si vlasy, výzor, oblečenie. Každý jeho krok musel byť precízny, úsmev nastavený ako hodinky. V ušiach mu dodnes z hier zvoní, počuje to známe odštartovanie, zrýchlený tep počas behu keď sa potreboval dostať do bezpečia. Hry ním otriasli, pokiaľ sa nemôže zabávať častokrát sa ocitne na dvoch miestach naraz, jeho myseľ prepne z reality na hru a späť. Humorom začína, pretože humor ho núti prežívať, jedlo a pitie neodmieta, pretože mu pripomínajú že ho ešte stále potrebuje, líška sa ženám a rád sa zoznamuje, pretože má rád to príjemné teplo ostatných a pocit, že na nich nemusí ísť s ostrým nožom alebo vysokým trojzubom v rukách. Kedysi bol úžasný plavec, dnes sa ledva dokáže osprchovať pod tokom teplej vody, a než by videl ako sa okolo načahujú ruky, ktoré ho chcú stiahnuť pod vodu. Všetko sa zmenilo, vrátil sa ale nežije. Prežíva. Možno mal nakoniec jeho mŕtvy otec pravdu a len sa na oko, na verejnosti tvári že nie je vrahom, ktorý sa v ňom prebudil v aréne. Ženy sú preňho liek a humor mu pomáha, regenerovať sa. Napriek neustálemu škriepeniu a normálnemu odvrávaniu rodičov, pretože sa postupne začal meniť a potreboval viac voľnosti pre seba, mal svoj kraj rád. Bol hrdý za miesto kde sa narodil, ktoré mu toľko ponúklo a naučilo ho byť vďaka rybárčeniu obzvlášť trpezlivým. To, čo sa ho otec snažil naučiť, kým žil pochopil až keď vyrástol. Voda mu dávala veľa, ryby im ponúkali plné žalúdky, v noci sa mohol dívať na najkrajšie, ligotavé súhvezdia. Keď sa učil narábať s kompasom, párkrát v lese zablúdil, až sa bál, že nepríde domov. Akonáhle nervy povolia a príde na rad logické uvažovanie, všetko sa začne zdať zrazu omnoho jednoduchšie. Kapitol v ňom odjakživa vzbudzoval hrôzu a to, čo v pubertiakoch vzbudzuje rešpekt, je to čo ho ťahá v skutočnosti najviac. Hry mu veľa vzali, pomiatli jeho zdravý úsudok, obrali ho o najlepšie zážitky vynikajúceho plavca. Avšak niečo mu napriek tomu, dal. Zistil aké to je, mať vlastné publikum, byť obdivovaný, uznaný za svoje činy, milovaný a obohatený o nových známych. Každý potrebuje známosti, aby v tomto krutom svete prežil. Všetko sa počíta. Teplo, nežná ženská spoločnosť, alkohol, plno jedla, mentoring. Všetko mu niečo dáva a zároveň berie, hluk veľkomesta a zábava je to, čo ho dokáže stimulovať, zatiaľ čo deckám v aréne pomáha, ako byť najlepšími vrahmi sveta.
Kapitol odjakživa žil, mal svoje vlastné pravidlá čo sa Corneliusovi svojim spôsobom páčilo. Mal v ňom svoju vlastnú živú stránku, ktorú dokázal kedykoľvek vypustiť na povrch. Po skončení hier si získal pozornosť, bol miláčikom publika a skoro nie jedna žena omdlievala pri pohľade naňho, keď sa zjavil pred kamerou. Všímal si to? Áno, bolo mu to fuk? Nie. Boli svoje dôvody, prečo si vyberal v sobotu večer zastaviť sa v telocvični a skúsiť zopár činiek. Snow mu častokrát dohadzoval na večer spoločnosť, aby sa necítil sám. Vraj, ale on tušil od čoho mu spoločnosť slúžila. Častokrát sa nedostali s dámou ani k obyčajnému pozdravu, bol predsa chlap. Netajil sa tým v čom bola podstata jeho záujmu, rád používa svoju hravosť a sexappeal na to aby si uľavil od stresu tam vonku. A čo môže byť lepšie, ako sa noc čo noc spoznať s novou tvárou? Je to barbarské? Možno, ale on sa ani necíti tak akoby ho niekto predával. Cíti že to jednoducho potrebuje a keď to má byť nezáväzné, prečo nie? Voda ho opustila, ale niečo nové tieto diery dopĺňalo. Neprestal s tým ani po tom, čo Snowa vyradili z hry a nastúpil Evermore. Síce sa k žene nedokázal dostať až tak ľahko, ako tomu bolo za starých čias, ale jeho nežnému, hravému úsmevu občas nebolo možné nikdy odolať.
Choroby ktoré sa stali skoro pravidelnou súčasťou, ho našťastie nepostihli. Bol mladý, zdraví, pravidelne sa stravoval a chodieval čo chvíľa cvičiť. Bol v dobrej kondícií a keď bolo treba, vyvaroval sa blízkosti druhých. Na vráskach mu to nepridalo, ale bál sa o mamu ktorá ochorela. Dovolili mu starať sa o ňu a preto, kým mohol trávil voľný čas v kraji. Po vláde Snowa bol vypočúvaný, skoro až obťažovaný toľkými otázkami ktoré ho bombardovali. Vedel, že sa všetci potrebujú uistiť na ktorej je vlastne strane. Či predstavuje pre novo zvoleného prezidenta hrozbu. Ako správne vycvičený showman, dokázal sa častokrát vyvliecť zo zlých situácií. Pripomenul že so Snowem nebol jedna ruka, Haymitcha nepoznal takže mu bolo vlastne ukradnuté čo sa dialo predtým a pokiaľ ide o novú vybudovanú vládu, bol rád že sa miesta ujala nová krv.
Cornelius si vždy držal odstup od politiky. Nemiešal sa do sporov, nesnažila sa niekoho meno vyniesť do nebies a skrášliť ho. So Snowem nekomunikoval, dostával od neho svoje požehnanie a aj, keď mal Snow potrebu uspokojovať po nociach jeho osobný život bolo mu jedno že odstúpil a vôbec pre jeho podporu nepohol prstom. Keď nastúpil na pozíciu Evermore, prepadávali ho noviny, časopisy, redaktori ktorý ho bombardovali rovnakými otázkami. „Ste za? Je vám ľúto za Snowm?“ na všetko mal rovnakú, neutrálnu odpoveď. „Verím že všetci potrebujeme zmenu a Evermore nám ju môže poskytnúť. Nebráňme sa zmene.“ A s týmito slovami odpochodoval preč. V skutočnosti mu to bolo ukradnuté, kto sa dostane na veliteľskú pozíciu. Jeho systém a režim zostal rovnaký a potreboval chodiť domov, strať sa o mamu.
Kapitol preňho predstavoval množstvo zmien. Nové šaty, nový domov, nový život a nové okolnosti. Veľmi ľahko sa dalo zvyknúť na to, že si mohol prakticky robiť, čo uznal za vhodné. Začal ho lákať nočný život, chodil na rôzne party od ktorých dostal osobné pozvanie. Vedel si zvyknúť na to, že mohol jesť viac ale jedlu sa predsa vedel stále vyhýbať. Jedol trikrát denne, skoro vôbec žiadne sladké a stačilo to. Omnoho radšej si dal slané pochučky, hneď potom ako sa mu skončila hodina tréningu. Najviac spokojný sa vždy cítil v telocvični. Dokázal si na niektorých cvičeniach, vybiť svoju vlastnú zlosť. Dusil jej v sebe toľko, že až potreboval boxovať. Po večeroch väčšinu času strávil v baroch, popíjal a zoznamoval sa s novými tvárami, ktoré po ceste stretol. Áno, jeho malé a nevinné flirty, pokračovali aj potom čo mu Snow prestal pomáhať, nebiť po noci sám. Jeho kúzlo z neho nevyprchalo, pretože hravé iskričky v jeho očiach sa objavovali kedykoľvek ich potreboval ukázať – lusknutím prsta. Najviac sám sebou sa cítil v príjemnej spoločnosti žien. Chvíľu trávi čas v kapitole a chvíľu doma so svojou matkou o ktorú sa chce dobrovoľne postarať sám. Jeho život v kapitole sa ťažko opúšťa, ale taktiež by si neodpustil keby nechal mamu zomrieť samú na smrteľnej posteli bez toho, že by si zapamätala jeho tvár do posledného výdychu.
Commenti