Paul Asselin

„Pri narodení som do vienka dostal smiech a pocit, že svet je bláznivý."

10

---

Základní informace

Hráč: Bosorča

Jméno a příjmení: Paul Asselin

Věk: 18 let

Datum narození: 17. prosince

Znamení zvěrokruhu: Kozoroh

Váha: 68 kg

Výška: 178 cm

Faceclaim: Timothée chalamet

---

Životopis

Rodina

Teta Elise Asselin, mladšia sestra jeho otca. Otec Issac Asselin, bol zavraždený mierotvorcom, keď sa pokúšal spolu so svojimi priateľmi zaútočiť na jednu oslabenú jednotku. Bol popravený pred zrakom verejnosti krajanov a kapitolu, na námestí ako výstraha pre ostatných. Kto sa postaví pred tvár spravodlivosti, bude si niesť svoje následky. Paul mal sedem rokov, veľa detailov si z tohto dňa nepamätal. Vie len ako sedel pred tvárou mŕtveho otca, zaliateho krvou, než ho odpratali do truhly a spravil sa súkromný pohreb, spolu so všetkými mŕtvymi aktivistami, ktorý sa snažili zmeniť politiku, akú ju poznáme dnes. Matka Maeve Asselin, zomrela tesne po pôrode malého Paula, kvôli zlým podmienkam. Jej infekcia sa rýchlo rozšírila a začala zvnútra veľa krvácať. Bol vraj zázrak, že počuli plakať malého zmäteného Paula, ktorý sa prvýkrát nadýchol a nabral vzduch do pľúc. Svoju mamu síce osobne nepoznal, avšak teta mu vedela rozprávať o nej veselé historky, akú mala povahu a v čom presne, sa na ňu Paul častokrát podobá. Svoju pravú pokrvnú rodinu možno stratil, ale veľa získal. Zobrala si ho do opatery milujúca, starostlivá teta s manželom, ktorý je už na vozíku, ale stále schopný pracant rukami. Ujo Filipe. On bol osobnosť, ktorá ho naučila vážiť si veci, obzvlášť tie, vyrobené z dreva. Paul sa ako menší vkrádal do jeho dielne a pozoroval, aký dokáže byť vďaka drevu trpezlivý, starostlivý, rozvážny. Vo ôsmich rokoch, dostal Paul prvýkrát do ruky brúsku a pomáhal mu drevo pomaly a precízne opracovávať. Okrem tety s ujom mal Paul ďalších sedem príbuzných jeho veku a menej, potomkov tety a uja. Dom nebol veľký, v izbách sa tlačili aj po dvoch, troch naraz. O program s nimi nemal Paul nikdy núdzu, no občas to znamenalo, podeliť sa o jeden krajec chleba na raňajky, rovná sa hladovať doobeda alebo večere. Paul sa však nesťažoval, páčila sa mu živá atmosféra domu, nechali ho byť dieťaťom, hnevať sa a stráviť proces stratených rodičov po svojom, učili ho vážiť si maličkostí, starať sa o mladších a dávať, keď je potreba. Sám toho veľa nemal, a preto nedokázal byť chamtivý na svoj majetok.

Charakteristika

Paul má dlhšie, kučeravé, svetlohnedé vlasy spadnuté k ušiam, ale kratšie než po krk. Sú prirodzene husté, ledva ich dokáže zopnúť gumičkou a keď si cez vlasy prehodí klobúk alebo starú, ošúchanú šiltovku, po okrajoch hlavy sú stále vidieť. Jeho oči sú jasnej zelenej farby, obohatené malými nádychmi hnedej. Nech sa mu pozerajú hlboko do očí koľko chcú, nikto nikdy nepovedal, že má len jednu farbu ako bežný, normálny človek. V jeho očiach sa odráža život lesa, sila prírody, element zeme. Paul je ambiciózny, vynaliezavý mladík. Po svojich nevlastných súrodencoch dedí staré oblečenie. Stane sa, že niektoré košele sú na ňom až príliš široké a teplé svetre na zimu rozťahané, príliš dlhé. Nosí ich však s láskou, pretože ho má čo v studenom období hriať. Vie sa započúvať do praktických príbehov, nadchnúť sa a zapáliť pre nové možnosti, ktoré častokrát dotiahne do detailov. Keď Filipe pri večeri rozprával o svojich zážitkoch a schopnostiach, ktoré kedysi vedel jeho vozík rýchlejšie, spoľahlivejšie vykonávať, Paul sa chytil základov. Vniesol do jeho príbehov štipku rozprávky, pestrých fráz a dokázal vyčariť úsmev na tvári ostatným, napriek tomu že príbeh počul prvýkrát. Paul sa dokázal držať organizovaných vecí, ktoré preňho mali zmysel. Naučil sa vstávať skoro ráno, ešte pred svitaním. Upratal si svoju časť izby, posteľ, umyl sa, obliekol do čistého a vybral sa na raňajky. Organizácia preňho bola niečo ako zmysluplná činnosť, mohol sa držať svojho rozvrhu, aby mal jeho život väčší zmysel. Povzbudzoval sa týmto spôsobom dopredu, chcel myslieť na to, že môže byť pre jeho pozostávajúcu rodinu užitočný. Svoje ciele tak vedel dotiahnuť do dokonalosti, nemal v úmysle vzdávať sa a plakať. Emócie ho častokrát vedeli zmiasť a preto sa časom naučil, potlačiť ich do úzadia. Nechcel im venovať príliš veľkú pozornosť. Čo nechápal, do toho sa prevažne nestaral. Keď videl ako sa jeho starší brat s niekým bozkával na hranici, pýtal sa sám seba, prečo je to potrebné. Prečo tak hlúpo riskuje, keď sú na svete omnoho dôležitejšie veci, ako bol funkčný vozík jeho uja. Mierotvorci boli v jeho očiach nebezpečný, takmer dostal záchvat paniky, len čo sa k jednému z nich priblížil. Teta mu hovorieva, že sú to len útržky, ktoré si pamätá z čias úmrtia, jeho otca. Mierotvorci robia z krajanov otrokov, nútia pracovať starších mužov a ženy bez prestávky, dostávajú údery za každé flákanie. Najradšej by ich nevidel, vždy z dielne ukradne nejaký ten nebezpečne ostrí predmet do vačku a je pripravený, keby s ním nejaký mierotvorca nebol spokojný. Whitemore chce vládnuť pevnou rukou, okráda každý kraj, aby sa hlavné mesto malo dobre. Veď on mu to jedenkrát všetko zráta. Aj spolu s úrokmi.

Schopnosti

Paul častokrát myslí na potreby ostatných. Dokáže sa podeliť aj o posledný krajec chleba, ktorý má práve na tanieri. Rád pomôže umyť riady, upratať stôl a dôkladne si za sebou uprace. Cení si dary od ostatných, keď dostal vyťahaný sveter od svojho druhého, najstaršieho brata zobral si ho s vďakou a nepovedal nič škaredé. Nepozeral sa naň s odporom, skrátka prijal čo mal a radoval sa s možnosti, že mu počas krutého obdobia mrazu, nebude zima. Po strate svojich rodičov sa naučil skromnosti, pochopil veľkosť slova vďačnosti a láskavosti. Elise a Filipe ho vôbec nemuseli prijať do rodiny, mohol zomrieť sám ako sirota už dávno. Mali sedem detí a predsa. Našli mu jeho vlastné miesto, prijali ho medzi seba. Od siedmich rokov sa učil pracovať v dielni, čo bola chatrč na ich pozemku, ktorá pôsobila ako garáž. Väčšinou v nej boli bezcenné haraburdy, ale Paul sa postupne naučil opracovávať staré drevo, využiť staré súčiastky a postaviť z toho nové veci. Cítil sa akoby sa neustále hral a skladal lego. Veľmi rád chodil do lesa, zbierať drevo a rezať, aby mali čím na zimu kúriť. Rád sa hodil do pestrofarebného lístia a hral sa s ním. Skúšal robiť zo servítkov malé zvieratká, okrasné ornamenty a vymýšľal si rôzne rozprávky, keďže jeho fantázia bola až príliš pestrá a jasná. Neštíti sa ničoho, čo ho práve napadlo a jeho mladší súrodenci si ho veľmi radi, po večeroch vypočuli. Mal rád, keď od neho odchádzali spať s úsmevom na tvári a smiechom, ktorý sa rozliehal po celom dome. Starší bratia ho samozrejme krstili a vystríhali, pred rôznymi nástrahami sveta. Obzvlášť sa im vyhýbal, keď mu začali hovoriť zážitky o dievčatách, väčšinou to nechápal a hanbil sa aj za nich. Uši mal červené už len z toho, čo skúšali a čo všetko sa dá s dievčatami vraj robiť. Omnoho lepšie mu to išlo s príbehmi, jeho veľkou fantáziou, smiechom a strojmi. Ostré nože, šmirgeľ papier, brúsky, sekery, kladivo a klince. Dokázal opraviť a vyrovnať každú nepresnosť na starých predmetoch, ktoré sa hýbali alebo boli zle nevyvážené. Chápal týmto tichým, zručným predmetom omnoho viac ako dievčatám, láske a zvláštnym emóciám, ktoré sa v ňom budili, keď sa s niekým zbližoval. Desilo ho to rovnako, ako príchod mierotvorcov. Obáva sa totiž, že keď si pustí niekoho nového blízko k srdcu, stratí ho či ešte horšie, popravia ho na hranici a on príde o ďalšieho blízkeho, koho miloval. Miluje rozdávať smiech, podaruje to posledné, cení si aj to čo práve nepotrebuje, zo starých príbehov poskladá chýbajúce dieliky a vytvorí to, čo im chýbalo ale štíti sa otvoriť až príliš novým ľuďom. Lásku, emócie, rozladenie ktoré pociťuje na tele až ho brní za ušami, všetko sa snaží potlačiť. Stáva sa tak z neho ľahko opracovaná, tikajúca bomba, pripravená poriadne vybuchnúť. V zlom čase na zlom mieste. Stratil už dosť na to, aby prijal niečo nové. Tvrdo sa poučil.

Životopis

Adrien a Renee Asselin boli milujúci rodičia malého Paula. Bol plánovaným dieťaťom, plným ochrany a porozumenia pri vstupe do reálneho sveta, pred ktorým ho chceli chrániť. Renee Asselin mu uplietla oblečenie ešte pred narodením a od otca vie, ako sa mu každý večer pred spaním prihovárala. Spievala mu a rozprávala príbehy jeho rodiny. Nanešťastie, jej pôrod bol kritický a tesne po narodení Paula zomrela. Adrien Asselin sa zaprisahal, len čo ho dostal do náručia, že sa postará o to, aby jeho syn na vlastnú matku nikdy nezabudol. Ukazoval mu všetky fotky, ktoré mali. Rozprával mu o tom, ako ho milovala a ešte sa ani nenarodil. Opisoval mu do detailov jej vlastný, materský hlas. Paul sa cítil požehnane, napriek tomu že osobne matku nemal česť spoznať. Uctieval ju ako silnú ženu, ktorá sa odvážila počať ho, do tohto sveta plného strachu a odplaty, ktorá sa spláca krvou. Uvedomil si, ako ho veľmi rodičia milovali, keď bol skutočne plánovaným dieťaťom, ktoré malo obohatiť ich život o smiech a starosti navyše. Prvých šesť rokov sa oňho Adrien staral dobre. Postaral sa o to, aby sa učil, vedel čítať, písať, počítať. Upozorňoval ho na podstatné veci, pretože láskavosť a vďaka je v dnešnom krutom svete až príliš vzácna a vôbec nie samozrejmá. Svoju tetu s ujom v kraji navštevoval už skôr, preto nechápal že s ňou mal tráviť každý druhý večer, zatiaľ čo sa otec vytrácal niekam za priateľmi a robili v pravidlách na verejnosti neplechy. Videl ako chodil častokrát naspäť dobytý a jeho sestra sa oňho musela starať. O to horšie to bývalo po smrti jeho ženy, Paul postupne videl ako sa z jeho otca stával rebel, ktorý sa chcel postaviť proti režimu a jeho rodina sa za to tvrdo potrestala, než to prišlo do bodu kedy ho chytili, popravili na popravisku a Paula spolu s jeho rodinou donútili, pozerať sa na toto nešťastie. Paul sa oficiálne dostal do opatrovníctva jeho tety, ktorá mu našla miesto v podkroví jej vlastného domu, kde už vychovávala ďalších siedmich synov a dcéry. Prvý rok po tejto nešťastnej tragédií Paul o sebe skoro nevedel. Prežil rok ako v mrákotách. Ocitol sa vo svojom vlastnom svete a snažil sa spracovať fakt, že jeho otec už nie je a dom v ktorom vyrastal, začal pomaly chátrať. Stala sa z neho rozpadnutá chatrč. Ako to už v plnom dome detí býva, nedovolili Paulovi dlho trúchliť. Prvé mesiace so všetkými bojoval, mal svoje spory ale postupne sa to ustálilo a on svoj hnev premenil v ľútosť. Postupne prijal jeho novú rodinu za svoju rodinu a prestal sa cítiť ako cudzí v dome plnom smiechu, plaču a ostrých hádok. Jedna ledva skončila a začala sa druhá. Mali však pravidlo, nehádať sa pri večeri, keď sa celá rodina v dome stretla večer pri stole. Začali sa rozprávať historky o tom, čo zažili, čo ich postihlo, ujo častokrát rozprával o tom ako ho malá nehoda dostala na vozík. Paulo začal so svojimi rozprávkami, keď ho jedného večera vyzvali k tomu, aby sa vyrozprával zo svojich pocitov. Paul netušil čo im mal povedať, bol smutný a cítil sa ako sirota. Nemal pocit že do domu jeho tety a uja zapadal, nemal to srdce vyjadriť sa nahlas čo v skutočnosti cíti a rozhodol sa povedať vtip. Každý sa rozosmial a jeho to naplnilo úľavou. Úľavou, vďačnosťou a pocitom podpory že sa má dobre napriek tomu, že už nemá ani jedného rodiča. Rozhodol sa narábať s fantáziou a začal si vymýšľať svoje vlastné príbehy, rozprávky na dobrú noc. Ujovi sa odvďačil tým, že sa začal zaujímať o dielňu podobnú garáži, kde boli prevažne samé haraburdy, ale predsa sa v nej dalo pracovať. Postupne sa naučil používať všetko od ostrých predmetov až po sekeru, keď potreboval na zimu nasekať drevo. Nevlastný súrodenci s nim časom prestali bojovať sami a sami od seba, mu aj bez toho že by mal narodeniny, častokrát podarovali nejakú vec, ktorú už sami nenosili. Rozhodli sa ho ochraňovať a keď videli, že sa ocitá v nebezpečenstve, prišli mu veľmi rýchlo na pomoc. Spolu s dvoma najstaršími, nevlastnými bratmi pomohli opraviť vozík jeho uja a postarali sa o to, aby sa vedel po dome so schodmi pohybovať o niečo lepšie. Konečne sa Paul cíti po dlhom čase užitočný, zmierený s jeho situáciou a má pocit, že je presne tam kde má byť. S jeho pravou rodinou a domom, plným detí. Nemajú toho moc, častokrát aj hladuje keď sa ponúkne rozdať svoj prídel jedla, ale nesťažuje sa. Kým je s nimi, nemá dôvod povedať jediného krivého slova. Z mierotvorcov však má stále strach, snívajú sa mu nočné mory ako ho prídu zobrať a dokončiť čo začali. Zabiť celú jeho rodinu, nech im neurobí problém v kraji. Trhá sa zo sna, častokrát prejde do kuchyne a urobí si v noci teplé mlieko. Všetko má spotené. On sa však otrasie a určite, jedného dňa všetkým ukáže. Za jeho pochovanú rodinu.